Z mezopotámskych mestských štátov vyvinuli 2 veľké ríše: Babylonská ríša na juhu a Asýria na severe. Ich vplyv v nasledujúcich 1500 rokoch ďaleko presiahol oblasť Mezopotámie. Okolo roku 1700 p. n. l. sa podarilo Chamurabimu z Babylonu utvoriť jednotnú veľkú ríšu, ktorá sa rozprestierala od Perzského zálivu po dnešné Turecko. Všade tam sa presadila babylonská správa, obchod a právo. Babylonský jazyk vytláčal z funkcie úradných jazykov sumerské a akkadské jazyky a mestský boh Babylonu bol povýšený na hlavného boha ríše. A predsa sa babylonská moc zrútila roku 1531 p. n. l. po lúpežnom nájazde maloázijskej veľmoci Chetitov.
Medzitým mohla Asýria na severe Mezopotámie rozširovať oblasť svojho mocenského vplyvu, pretože mocnú konkurenčnú Mitannskú ríšu zničili okolo roku 1350 pnl. Chetiti. Približne od roku 1318 -1050 p. n. l. trvala stredoasýrska ríša, prvá vojenská veľmoc v prednej Ázii. Vojenské výpravy a spojenie s Egyptom rozšírili mocenský vplyv tejto ríše. Pokračujúcej expanzii Asýrie, ktorá sa skončila až smrťou Tiglatpilesara I. ( 1116 -1070 ), pomohol aj zánik konkurenčnej Chetitskej ríše, ktorá sa rozpadla až po nájazde tzv. morských národov a malá Ázia na celé stáročia zapadla do prachu dejín.
Mytológia tejto časti Mezopotámie má veľa spoločných rysov so sumerskou. V mnohom na ňu nadväzovala, hlavne obrazu stvorenia človeka a v predstave veľkosti samotných bohov.
Stvorenie človeka
Mýtus o Atrachasísovi bol pôvodne inšpirovaný eridskou tradíciou boha Enkiho a bohyne Ninmach. Podobne aj tu sa bohovia najskôr sami museli starať o obživu a preto sa rozhodli stvoriť človeka. Tento mýtus je však aj svedectvom toho, že človek obdarení schopnosťou rozmýšľať sa stáva bohom na obtiaž a dochádza ku sporu, z ktorého tentoraz človek vychádza víťazne. V tomto prípade sa jedná o mýtus o Potope sveta, kedy ľudia svojou činnosťou rušia bohov a tí sa rozhodnú zničiť ich. Ľudia sú však zachránení bohom Enlilom ktorý ich naučí stavať loď a prežiť potopu zaslanú bohmi. V tomto prípade ľudia nie sú potrestaní za hriechy, ale za samotnú existenciu.
Mýtus o stvorení človeka začína opisom sveta, kedy Ananukovia prinútili Igigov pracovať. Po mnohých sporoch teda dochádza k stvoreniu človeka. Enki navrhuje spôsob, akým majú byť ľudia z hliny vymodelovaní – základom bude božia krv, čo sa stáva symbolom splynutia božského a pozemského. Ľudia tak vznikajú zo samotných bohov, stávajú sa súčasťou ich podstaty.
„ Počítali léta lopoty.
Dva tisíce a pět set let Igigové
nesmírně těžce robotovali ve dne i v noci.
Spílali a naříkali,
na práci kopáčů žalovali.“
„Enki otevřel ústa svá
a pravil velkým bohům:
„ prvního, sedmého a patnáctého dne v měsíci
očistnou připravím lázeň.
Nechť je zabit jeden bůh,
ostatní pak budou očištěni, když se v ní pohrouží!
S masem a krví onoho boha
Nintu nechť promísí hlínu!
Ať člověk i bůh
spolu se v hlíně smísí.!“
Duchovní prameny života, str. 76, 77
Menšie mýty o stvorení.
Vedľa monumentálnych mýtov existovali aj menšie, v ktorých je taktiež rozoberaná otázka kozmu a jeho fungovania. Niektoré z nich vykazujú istú podobnosť už so spomínanými mýtami ako napríklad „mýtus o stvorení človeka a kráľa“, ktorého zbytky sa nám zachovali na poškodenej tabuľke z Babylonu z prvej polovice 1. tisícročia p. n. l. Je podobný mýtu o Atrachasísovi, kde sa taktiež odohráva konflikt medzi bohmi, ktorý je príčinou stvorenia ľudí. Zdôrazňuje rozdiely panovníka, ktorý bol stvorený oddelene od ostatných ľudí.
„Bélet-ilí kus hlíny odrýpla,
... znamenité dílo.
Očistila a smísila hlínu.
... okrášlila tělo jeho,
... celou jeho postavu.
... vložila,
... vložila
... vložila
... vložila tělo jeho.
... Enlil, hrdina velkých boůu,
nazval ho jménem Člověk.
Duchovní prameny života, str. 91
Za zmienku stojí Mýtus o Charabovi ( chadrab – perzonifikácia pluhu, v akkadštine charbu) , ktorý sa nám dochoval na babylonskej tabuľke z prvej polovici druhého tisícročia p. n. l. Rozpráva o vzťahoch bohov s vlastnou rodinou a, kedy každá generácia zabíja svojich predkov, aby sa mohla ujať moci a nakoniec bola sama zavraždená. Bohužiaľ, zachovala sa nám jedine tá časť, ktorá pojednáva o prastarých bohoch. Opis pantenónu prirovnávaný ku gréckym bohom sa nachádzal v zničenej časti. Spomenuté božstvá zosobňujú prírodné prvky a sily, ktoré sa vytvárali okolo pracujúce ľudu.
„ Na samém počátku Chadrab si Zemi za ženu vzal, založil rodinu a panství své úmysl pojal. Pod ranami pluhu jejich povstalo Moře, brázdy ze sebe zrodili Sumukana.
Sumukan maku svou Zemi si za ženu vzal, Chadraba otce svého, zabil, ve městě Dunnu, které on miloval, pochoval jej.
Gaju, syn Sumukanův, přišel, Sumukana zabil a ve městě Dunnu do hrobu otce jeho pochval jej.
Gaju, syn Gajdův, Řeku, vlastní svou sestru, si za ženu vzal, Gajua, otce, a Moře, svou matku, zabil, do hrobu pochoval je skrčené. Prvního dne měsíce Tebétu se královské moci a vlády chopil.“
Duchovní prameny života, str. 100
Zoznam použitej literatúry
Duchovní prameny života. Stvoření světa ve starých mýtech a náboženstvích. Vyšehrad. Praha 1997
Dějiny Mezopotámie. Karolinum. Praha. 1998
Kozák J.: Egyptská kniha mrtvých I.- Kapitoly o vycházení z hmotného světa do bezbřehé záře. Eminent. Praha. 2000
Petička E.: Příběhy, na které svítilo slunce. Albatros. Praha. 1998